Povídky na téma libovolné (Swee, Dadie)

28. března 2011 v 18:12 | Das
Swee:
Moje představa setkání s Das,
Napadlo mě, že bych se taky někdy ráda setkala s Das, tak jsem jí napsala na blog, že se můžeme sejít v Praze na Václaváku, přesněji v 14:30hod v Nedělním odpoledni. Byla jsem nadšená. Učesala jsem se co nejkrásněji jsem uměla, oblékla jsem si na sebe krásné, moje oblíbené červenočerné šaty a boty na podpatcích, nalíčila jsem se... Zřejmě, tak jako vždy. Když jsem postávala na Václaváku, povšimla jsem si postavu s křiklavě zářící tmavě modrou barvou, která obtahovala její křivky těla. Usmála jsem se a zjistila, že právě tato šťastná osoba je Das. Když ke mě přišla, nejdříve si mě prohlížela...Asi jsem nebyla taková, jakou si mě představovala. "Ahoj, Das." Pozdravila jsem jí. "Ahoj, Swee."

Pousmála se. Měla dlouhé,rozpuštěné vlasy, její konečky vlasů se jemně vlnili a na sobě měla volný svetr, rifle a krásnou, koženou starodávnou kabelku. Nejspíš si ji koupila někde v obchodě a nebyla zrovna nejlevnější... Myslela jsem si. "Tak kam půjdeme?" "Můžeme jít třeba na Karlův most, nebo jak si přeješ,Das." Řekla jsem. "Ano, můžeme jít na Karlův most, ostatně je to celkově dobrý nápad." Usmála jsem se: "Děkuji, Das." Když jsme si nastoupili do autobusu pustila mě si sednout na místo pro jednoho. "Škoda, že tu nemají místo pro dva." Ušklíbla jsem se. Das se opět pousmála. Náhle jsem viděla její změnu. Její křiklavě,tmavě modrá aura, která jí obtahovala tělo se změnila na světle růžovou, příjemnou barvu, která vyzařovala napětí, depresi a váhání. Netušila jsem co se děje. Chtěla jsem se zeptat, ale pak mě napadlo, že vyzvídat nemůžu. Může mi říct, cokoliv bude chtít, ale musí chtít hlavně sama. Nabídla jsem se: "Stalo se něco, Das?" Kývala hlavou. Podezřívavě jsem se na ní zadívala. "Ty lžeš!" Podezírala jsem jí. "No, nevím o čem mluvíš, Swee. Nic se nestalo." A opět se její aura změnila na tmavě oranžovou barvu. Z té barvy vyzařovala určité nálady. Dokázala jsem jen některé vycítit a přečíst si je. Určitě mezi nich patřila nálada provinilost a zrada. Nic jiného jsem nevyčetla... A tak jsme už vystupovali z autobusu. "Das? Jak to děláš z tou tvojí náladou? Strašně rychle se ti mění. Nebo respektive, jak to děláš z tou aurou? Zblázněně přeskakuje, jako když se pokazí kompas a střelka ukazuje na jih, když míří na sever." "No, já nevím, třeba jsem náladová." Kývla jsem. "Asi máš pravdu." Když jsme se procházeli na mostě, napadlo mě, že si necháme od nějakého umělce nechat namalovat karikaturu. Po té jsem si výsledek vzala a později zarámovala. S ní jsem prožila vskutku nádherný den a musím říct, že jsem se úplně nepletla a je v ní něco, co jsem čekala, to umění a radost ! Velice šťastný člověk. Usměvavý a velice zajímavý. Takové lidi mají být všichni.... Když jsem přišla domů, vše jsem povyprávěla (stručně) ostatním blogařům na blog do článku. Ihned to komentovalo přes 10lidí...Asi to byl pro ně velice zajímavý článek.

Dadie:
Váž si čo máš
Prebudila sa po veľmi zlom sne, bola to nočná mora. Celá upotená
a zadychčaná sa pomaly posadila a rozhliadla sa okolo seba.
Obklopovala ju len tma a tlmené svetlo lampy z ulice. Pozrela sa na
hodinky vedľa seba, čísla na nich blikali a oznamovali jednu hodinu
v noci. Vzdychla si, vstala a vyšla z tichej tmavej izby. Potichu
zišla po schodoch do kuchyne, vzala si pohár a naliala si doň vodu.
Snažila sa rozpamätať na ten strašný sen, no spomienky naň
prichádzali len veľmi pomaly a boli nejasné. Žiarivé hviezdy na
tmavej oblohe, neznáma cesta, krv, trpiaci výkrik, veľa krvi, ostrá
bolesť a znova krv, veľmi veľa krvi. Akoby tú bolesť naozaj
cítila. No necítila. Zato hlava ju bolela poriadne. Bolo to
neznesiteľné, zrejme to ju prebudilo. Vlastne, bola rada, že sa
prebudila, ten sen bol hrozný, nepamätá si ho, ale zlý pocit jej
z neho zostal ešte dlho po prebudení.
Dopila vodu z pohára a unavene vyšla späť po schodoch do spálne.
Zrak sa jej za tú chvíľu prispôsobil, takže teraz už rozoznávala
obrysy predmetov, stien a kvetov poukladaných na oknách. Už nechcela
spať, nebola unavená. Odhrnula záves z okna a pozerala von.
Snívala svoj vysnívaný sen, o tom ako raz odíde preč a už nikdy
sa sem nevráti, o tom ako už nikdy neuvidí svojich náročných
rodičov a zaneprázdneného snúbenca. Ako bude žiť šťastne
s milujúcim manželom, ktorý si na ňu vždy nájde čas a budú
mať dve krásne deti. Chlapčeka a dievčatko. Vždy chcela mať dve
deti.
Pozrela sa na mesiac, bol vysoko na oblohe, guľatý a biely, svietil
a osvetľoval ulicu. Okolo neho boli porozsýpané hviezdy, len tak
ledabolo, jedna žiarila viac, druhá menej. Presne ako v tom sne.
Lenže niečo tu chýbalo. Niečo dôležité, veľmi podstatné.
Nevedela si spomenúť čo to bolo, hľadela na oblohu a dúfala, že
zazrie tú dôležitosť, ktorá jej tak veľmi vŕtala v hlave
a ktorú tak veľmi potrebovala. Lenže nech hľadala akokoľvek
a kdekoľvek na nočnej oblohe, nenašla to čo jej chýbalo. Smutne
si vzdychla a zahľadela sa na prázdnu posteľ. Jej paplón bol
pokrčený, ale paplón jej snúbenca bol dokonale rovný, pretože ho
nemal kto pokrčiť. Jeho majiteľ sa určite niekde opíja so svojimi
kamarátmi a ju nechal doma samú, ako vždy. Nikdy jej nepovie kam
a s kým ide, len odíde a ráno ho nájde ležať vedľa seba a
niekedy príde až ráno, opitý. Ani cez deň sa jej nevenuje, má
veľa práce. Aj ona má prácu, ale na neho by si vždy našla čas,
keby chcel. Po tvári sa jej začali kotúľať prvé slzy. Plakala
a pozorovala nočnú oblohu, želala si aby bol pri nej. Nevie či ho
miluje. Chcela by ale on pre ňu nie je dosť dobrý. Sĺz bolo stále
viac a nedali sa zastaviť, nechcela ich zastaviť. Nechala ich tiecť
a oni sa vsakovali do jej nočnej košieľky. Zobrala si zapaľovač a
krabičku cigariet, obula si papuče a otvorila balkónové dvere.
Vyšla von, takto bude mať krajší výhľad. Zapálila si cigaretu
a ďalej snívala svoj sen.
Z pod balkóna sa ozval ozval bolestný výkrik. Zmocnilo sa jej náhle
deja vu, ten výkrik dobre poznala. Počula ho predsa v tom sne, lenže
ten výkrik, ktorý ju tak veľmi vyľakal poznala aj od inakiaľ. Bol
to hlas jej snúbenca. V panike sa rýchlo pozrela pod balkón, hľadala
ho, netušila čo si má predstavovať a bála sa toho čo uvidí.
Zbadala ho pod lampou na chodníku oproti, ležal na zemi v
neprirodzenej polohe, tvár sa mu krivila do bolestnej grimasi. Nevidela
krv, bola tmavá noc a ako sa hovorí, pod lampou býva najväčšia
tma. Rýchlo vbehla dnu a zbehla zo schodov, šmikla sa jej noha a
spadla. Nemala čas premýšľať či si neublížila, alebo sa
zaoberať bolesťou, či roztrhnutou nočnou košeľou. Postavila sa a
bežala ďalej, až k dverám, trhane otočila kľúčom v zámke a
vybehla na ulicu. Preskočila petúnie nasadené okolo chodníka, nemala
čas zdržiavať sa obchádzaním svojej krásnej záhradky, vydala sa
krížom cez trávu. Preliezla plot, pretože kľúče od bránky
nechala v zámku a bez toho aby skontrolovala, či nejde auto, prebehla
cez ulicu. S pod lampy sa ozývali bolestné stony, videla mláku krvy a
nôž, ktorý sa leskol vedľa nej. Vystrašene si k nemu kľakla a
snažila sa ho upokojiť.
"Budeš v poriadku, Michael, budeš v poriadku," slová sa jej
zasekávali v hrdle a slzy sa jej začali zbierať v očiach. Musí
zavolať pomoc. Načiahla ruky a opatrne mu prehľadala vrecká,
najskôr na nohaviciach, potom na tenkej vetrovke.
"Kde máš mobil? Michel, kde máš telefón?" zúfalo sa ho
pýtala, dúfala, že jej odpovie, že zo seba vydá aspoň hlásku, aj
keď mu nebude rozumieť, bude to znamenať, že ju počul.
"V-v v náprs-náprsnom vrecku," vykoktal zo seba a ona mu ihneď
začala prehľadávať náprsné vrecká. Našla ho. Trasúcimi sa
prstami vytočila 911 a čakala. Preklínala ten čas, ktorý musela
čakať aby ju zdvihli, veď každú chvíľu môže umrieť! Pohľadom
ho skontrolovala a pohladkala po hlave.
"Vydrž, príde pomoc," v tej chvíli to druhá strana konečne
zdvihla.
"911, ako vám môžem pomôcť?" opýtala sa jej nejaká žena
unavene, v hlase predstierala záujem, no bolo počuť, že by
najradšej spala.
"Chcem, chcem zavolať záchranku, môj snúbenec, on je, niekto ho
bodol nožom do brucha," neudržala v sebe vzlik.
"Dobre, môžete mi povedať, kde sa nachádzate?" záujem tej ženy
už neznel až tak predstierane.
"Na Suverníkovej 7, vo Willen Lake," hlas sa jej triasol stále
viac, prestávala sa ovládať.
"Je pri vedomí?" spýtala sa žena na druhom konci.
"Áno, ale neviem na ako dlho," znova ho pohladila a slzy jej tiekli
stále intenzívnejšie.
"Dobre, pošleme k vám záchranku, bude tam každú chvíľu, zatiaľ
sa ho snažte udržať pri vedomí," v blískosti bolo počuť šuchot
papiera, zrejme si zapisovala informácie.
"Ďakujem," odvetila a prerušila spojenie. Michael mal zatvorené
oči, tvár znetvorený od bolesti a pery pootvorené. Mohla by
zazvoniť susedovi, požiadať ho o pomoc, lenže všetci sú preč, na
dovolenkách, u príbuzných. Aj oni by išli, keby Michael nemal toľko
práce. Preboha, čím sa to zaoberá, veď každú chvíľu môže
umrieť! Akoby jej to chcel potvrdiť, z hrdla sa mu vydral ďaľší
bolestný ston.
"Príde pomoc, budeš v poriadku," snažilas a ho upokojiť,
utešiť, lenže sama potrebovala útechu. Záležalo jej na ňom,
veľmi. Milovala ho a mýlila sa, keď si myslela, že by od neho
dokázala odísť. Nedokázala. Milovala ho tak veľmi ako človek
milovať môže, nemohla o neho prísť, nie to by neprežila. On musí
žiť, bez neho život nemá zmyseľ, nech je akýkoľvek. Aj keby mala
dve krásne deti, chlapčeka a dievčatko, keby neboli jeho nechcela by
ich. Stony pomali ustávali, lenže Michael vyzeral čoraz horšie. Krv
stále tiekla a on bol zrejme v bezvedomí.
"Michael, zobuď sa, nesmieš zaspať, nesmieš!" kričala
"Rozprávaj sa so mnou! Za chvíľu príde sanitka.." lenže koľko
bude tá chvíľa trvať? Pozrela sa na mobil, prešlo už päť minút
a ešte stále nič. Kde sú? Čo ak to nestihnú, čo ak ho
nezachránia? Už je v bezvedomí, zachvíľu môže.. Nie na to nebude
myslieť. snažila sa myslieť pozitívne, snažila sa no nedarilo sa
jej. Každú chvíľu kontrolovala jeho pulz, počúvala či dýcha.
Vždy keď to znova zopakovala, zdalo sa jej, že pulz má stále
slabší a dýcha čoraz pomalšie. Čas sa vliekol hrozne pomaly a
Michaelov stav sa zas zhoršoval stále rýchlejšie. Chodník bol celý
pokrytý krvou, jej ruky boli od krvy, jej nohy aj roztrhnutá nočná
košeľa.
Sedela tam a plakala, prestávala veriť, že niekto príde. Prestávala
veriť, že ho zachránia. Odkedy volala na 911, prešlo dvadsať
minút. Nemaly by sa predsa ponáhľať? Veď záchranke musia dávcať
autá prednosť, tak prečo im to tak trvá?
Už sa s ním nesnažila komunikovať. Plakala, sedela v mláke krvy a
stále mu držala prsty na tepne. Hľadala nejaký náznak, aspoň
slabý ale predsa nejaký pulz. Nič necítila. Nedýchal. Ani ona
nedýchala. Umrel? Nie! Nemôže byť mrtvý, nemôže ju tu nechať,
nemôže, to nemôže...
"Michael! Prebuď sa prosím! Potrebujem ťa!" plakala, slzy jej
tiekli a vsakovali sa do načerveno zafarbenej košele, "Milujem
ťa."
Ešte naposledy mu skontrolovala pulz, cítila, že už tu nie je, že
je preč, odišieľ. Nedokázala prestať plakať, nechela prestať.
Vzala si jeho hlavu do rúk a položila si ju do lona. Nič nevnímala,
zrak upierala na jeho pokojnú a nehybnú tvár. Bol mŕtvy. Už nikdy
mu nemôže povedať ako veľmi ju mrzí, čo všetko mu povedala, ako
veľmi si cení čo pre ňu urobil, už nikdy.
Slzy tiekly, nechceli sa zastaviť. Uzavrela sa do seba, jediné čo
cítila, bola jeho hlava v jej náručí a obrovský žiaľ, strata,
bolesť...
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama